Dobrý deň. Mohli by ste sa naším čitateľom na úvod predstaviť?

Som Jaroslava Babková (rodená Durdiaková). Pochádzam z Liptovského Mikuláša, kde som navštevovala Gymnázium M.M. Hodžu a následne som odišla do Bratislavy, kde som na Prírodovedeckej fakulte vyštudovala genetiku. Pracujem na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského, kde sa venujem vedeckému skúmaniu toho ako testosterón ovplyvňuje náš mozog, správanie, aká je jeho možná úloha vo vzniku ochorení akým je autizmus. Okrem toho vyučujem mladých medikov predmet fyziológia. Som presvedčená o tom, že veda môže byť atraktívna pre nás všetkých a jej posolstvo treba šíriť do povedomia verejnosti a preto sa snažím vedu čo najviac popularizovať a približiť formou prednášok či médií aj tím ľuďom, ktorí sa venujú úplne odlišným oblastiam vzdialeným od vedeckého sveta.

Čo Vás viedlo k tomu, aby ste sa stali vedkyňou?

Nechcela som byť vedkyňa. Ako malé dievčatko som podľa mňa ani nevedela, že také povolanie je a potom časom, keď som dospela, mala som predstavu (dosť naivnú), že veda bude asi nuda. Od vtedy čo si vôbec dokážem spomenúť, som chcela byť lekárka, nič iné som ako svoje budúce povolanie nezvažovala a nebrala do úvahy. Vždy som mala blízko k biológii, to ma fascinovalo. Možno by ste čakali, že k takej biológii, ako je poznávanie prírody, rastlín a zvierat. To vôbec nie, dodones v záhrade nerozoznám základné plodiny (viem, hanba mi), môj manžel ma teraz na staré kolená ,,učí,, rozoznávať typy stromov v lese, prípadne živočíšne druhy. Mňa vždy skôr fascinovali mechanizmy v prírode, to ako funguje bunka, to ako je to múdro zariadené, to ako má všetko živé istý kód podľa ktorého ide a funguje – dokonalo. Príkladom je ľudské telo. Chcela som teda poznať lepšie ľudské telo, vedieť liečiť a pomáhať ľuďom. Raz ale na gymnáziu, presne si pamätám ten deň, som sa počas biológie dozvedela o genetike, ktorá ma od prvej chvíle fascinovala a napriekt tomu, že som nemala žiadne bližšie informácie o tom, čo to reálne vo svojej podstate je, som sa rozhodla, že toto pôjdem študovať. Tak sa aj stalo a svoje rozhodnutie som nikdy neľutovala, keďže ide o fascinujúcu vedu, ktorá neustále napreduje a hlavne prináša odpovede na mnohé otázky fungovania všetkého živého. Vedkyňou som sa teda stala náhodou. Asi to tak malo byť.

Mohli by ste priblížiť, akému výskumu sa venujete?

Po štúdiu som sa dostala do laboratória, ktoré sa venuje štúdiu ako hormóny ovplyvňujú organizáciu mozgu, naše správanie, kognitívne funkcie ako aj naše personálne charakteristiky. Počas svojho Phd štúdia som sa venovala otázke, či dávky testosterónu, ktoré dostneme jednak počas prenatálneho vývinu v maternici ale aj počas života, môžu byť vysvetelením vzniku intelektvého nadania.  Ukazuje sa, že nadaní chlapci sa od priemerných rovesníkov líšia tým, koľko testosterónu dostali počas vývinu ešte v maternici, líšia sa v dávkach testosterónu, ktorí ich telo omýva aj počas života – existuje teda viacero dôkazov o tom, že testosterón môže byť jeden z faktorov, ktorý zohráva svoju úlohu v biológii nadania. Presné vysvetlenie nám stále chýba, kedže testosterón neúčinkuje sám, ale v spleti s inými hormónmi. A svoju úlohu bude zohrávať aj genetika a vplyvy prostredia, preto je veľmi ťažké presne odhaliť faktory, ktoré vedú k vzniku geniálneho mozgu.

Testosterón možno spájať s množstvom prejavov v našom správaní. Je synonymom dobrodružnosti, ambicióznosoti, asertivity až agresivity, rebélie voči autoritám a prirodzenej dravosti. Venovala som sa preto aj menším projektom, v ktorých som sledovala, aké sú vzťahy medzi koncentráciami hormónu a správaním mužov. Ukázalo sa, že muži s vyššími dávkami testosterónu sú menej romantickí oproti tím, ktorí majú testosterónu menej.

Aktuálne pracujeme spolu s kolegami na projekte, ktorý sa venuje otázke, či testosterón môže ovplyvniť organizáciu mozgu tak, že nastane patologická sitácia, ktorá sa prejavi formou ochorenia, ktoré poznáme pod pojmom autizmus. Ide o veľmi komplexné ochorenie, ktoré ma množstvo variabilných prejavov, ale kľúčové znaky sú poruchy komunikácie, poruchy v sociálnej interakcii a stereotypné správanie. Snažíme sa testovať hypotézu, že príliš vysoké dávky testosterónu počas vývinu v maternici vedú k atypickej organizácii mozgu s patologickými prejavmi. Opäť to nebude jediný faktor, ktorý tu zohráva svoju rolu, keďže ide o genetické ochorenie, opäť bude dôvod komplexnejší a vysvetlenie omnoho zložitejšie. Snažíme sa teda prispieť svojou časťou k objasneniu tejto  zložitej hádanky.

Pracovali ste aj za hranicami Slovenska?

Počas svojho Phd štúdia som mala tú možnosť vycestovať na dva krátkodobé pobyty. Strávila som tri mesiace na univerzite v Iowa, Iowa city (USA), v laboratóriu ktoré študovalo genetiku schizofrénie a autizmu. A rovnako tri mesiace som strávila na University of Cambridge, UK na poprednom pracovisku pre výskum autizmu.

Aké podmienky máte na vedu na Slovensku?

Robiť vedu na Slovensku je často náročná výzva. Na jednej strane mám vynikajúce podmienky v zmysle akademickej slobody, ktorú máme. Pracujem na pracovisku, ktorému šéfuje výnimočná žena, ktorá podporuje každú tvorivú aktivitu a podnet, ktorý prinesieme. Mala som a mám štastie na ľudí, ktorí moju vedeckú prácu smerujú a to je veľký dar a pomoc. Máme dobre vybavené laboratóriá, máme na Slovensku všetko čím sa vyrovnáme zahraničným pracoviskám, dokonca si dovolím tvrdiť, že aj financie sú. Navyše Slováci sú mega mozgy. Majú v sebe obrovský potenciál, na druhej strane na Slovensku veci nefungujú tak ako by mali.  Často sa boríme s množstvo byrokratických prekážok a nezmyselných postupov, ktoré bránia tomu aby sme robili samotnú vedu. Zamestnávajú nás veci, ktoré s vedou nemajú nič spoločné.

Čo si myslíte, že by sa z hľadiska podpory vedy na Slovensku dalo robiť lepšie?

Ťažko povedať, čo je tým receptom, ktorý by Slovensku vedu vyliečil. Isté je, že by sme mali fungovať efektívnejšie. A to nielen v prideľovaní financií. V Amerike či Británii sa všetko dá a všetko funguje vo veľmi organizovanej štruktúre. Rovnako fungujú na grantovej podpore, ale ich čerpanie sa mi zdá efektívnjšie, rovnako deľba práce vedúca k efektívnym výsledkom je iná. Vedec robí výlučne vedu, o správu grantu sa mu stará na to určený človek, každý má svoju úlohu a tej sa venuje. Tu musíte byť multifunkčný. Sám si podať a získať grant, sám si nájsť firmy, ktoré mi dodajú tovar čo potrebujem, ustážiť si finančnú stránku grantu, jeho správu, vedieť o najnovších trendoch vo verejnom obstarávaní, lebo inak sa ani nepohnete. To znamená, že musíte byť prinajmenšom ekonóm, manažér, obchodník a na tú vedu už nezostáva čas.

Podarilo sa Vám počas Vašej pracovnej kariéry dosiahnuť nejakých ocenení?

V roku 2015 si jeden z našich projektov všimli na Harvarde a dostali sme spolu s kolegami ocenenie Ig Nobelova cena za medicínu. Ide o cenu, ktorá sa udeľuje za významné vedecké objavy, ktoré vás najprv rozosmejú a nakoniec vás donútia sa zamyslieť.  Zaujal ich experiment, v ktorom sme ukázali, že po intenzívnom bozkávaní ostáva DNA muža v slinách ženy.

Prečo sme to vlastne skúmali? V rámci výskumu zameraného na analýzu DNA v slinách sme u niektorých žien zistili prítomnosť mužského Y chromozómu. Stávalo sa nám to napríklad pri vyšetreniach slín tehotných žien, kde analyzujeme DNA plodu. Napriek tomu, že žena čakala dievčatko, v analýzach sme zaznamenávali prítomnosť mužského Y chromozómu, ktorý tam ale nemá čo robiť. Žena ho nemá, a hold dievčatko – tiež nie. Po vylúčení technických chýb sme uvažovali nad možnými zdrojmi kontaminácie a medzi nimi aj o bozkávaní. Preto sme urobili štúdiu, v rámci ktorej sme sledovali prítomnosť mužskej DNA v slinách ženy po bozkávaní sa. Mužská DNA bola  prítomná vo vzorkách slín aj hodinu po bozkávaní. To znamená, že môže ísť o významný zdroj kontaminácie aj v iných štúdiách, ktoré využívali DNA zo slín. A menej vedecký benefit, ktorý tento pokus priniesol je fakt, že mnohé zúčastnené páry sa v krátkom čase po experimente (intenzívnom bozkávaní) aj zosobášili, takže sa z tohto pokusu tešíme dvojnásobne, jednak nám priniesol IgNobelovku a jednak pomohol spájať ľudí 🙂

Nájdete si ešte čas na relax na Liptove? Ak áno, v akej forme?

Určite áno, Liptov je môj rodný kraj a mám tam celú rodinu, preto sa tam veľmi rada vraciam. Relaxom je už len to, že človek opustí realitu bežných dní a môže pár dní stráviť v idylickom prostredí odlišnom od toho akým je hlavné mesto, kde teraz žijem. Ako deti sme boli rodičmi vedení k turistike a športu a každú voľnú chvílu sme trávili v liptovskej prírode, vtedy som ako správne nevďačné decko ofrflala každú prechádzku, ale dnes som za to vďačná. Liptov si obľúbil aj môj manžel, ktorý pochádza z Dubnice, takže spolu s ním nanovo jeho krásy, ktoré dnes už viem oceniť 🙂

Aký máte názor na Liptov ako región? Čo sa Vám tu páči najviac?

Podľa mňa je to najkrajší kút sveta. Samozrejme, že ako každý Lipták aj ja si myslím, že máme najkrajšiu prírodu a krásy všade kde sa len človek obzrie. Ale mne na Liptove s odstupom času imponuje aj niečo iné. To som pochopila až po rokoch života v Bratislave. Je to srdečnosť a dobrota ľudí, ktorí tu žijú. Majú v sebe niečo čo som nikde inde zatiaľ nenašla.

Ďakujeme Vám pekne za rozhovor. Chceli by ste na záver odkázať čitateľom LiptovŽije?

Želám všetým čitateľom nech sa im najlepšie darí. Nech naďalej robia Liptov takým výnimočným miestom a buďme hrdí na to odkiaľ sme!