Blog: Veronika a jej zážitky #5

Pridané 3. 6. 2015

DENNÍK CESTOVATEĽA: po roku sa opätovne odhodlám navštíviť rakúsku pôdu a tak teda odvážne nasadám v Mikuláši do vlaku a nasledovne si v ňom 50min len tak sedím bez náznaku toho, že by sa aj tento konkrétny vlak chcel správať ako ktorákoľvek iná priemerná vlaková súprava a pohyboval sa vpred. Je to naozaj príjemné podrobne si poobzerať každý kút stanice, na ktorej ste boli už minimálne kvadrilión krát. Postup je nasledovný: Pohodlne sa usaďte, čakajte nehybne 5min kým vám je oznámené, že došlo k poruche hnacieho vozidla čo má za následok 20min meškanie. Pomaly prejdite k rozmýšľaniu, čo sa asi tak dá robiť v kupéčku sám ako prst, bez štipky alkoholu. Nanešťastie osobám v kupé za vami možno skŕsa myšlienka začať sa učiť nemčinu a vy samozrejme cez najviaczvukotesné vlakové steny všetko počujete. V takomto prípade urýchlene v outdoorovom priestore vyhľadajte hmotné veci schopné spočítania (príklad: v LM je z jedného vlakového okna vidieť priemerne 25 stĺpov, 8 koľajníc, veľa káblov a ešte viac trávy). Po 30min vám po pravoboku zatemní výhľad pravdepodobný kandidát na nové neporušené hnacie vlakové vozidlo. Naďalej čakajte. Po 40min zamerajte pohľad na divé mustangy pasúce sa v diaľave. Spočítajte si ich. Po 50min zaznamenajte pomalý pohyb a dedukujte, že už asi prešlo 20min meškanie. Tešte sa.
O čosi neskôr…Rakúsko je very fasa, všade samá hora, beloba a ďalšia hora. Ideš učiť jazdiť dvojičky, snažíš sa zapamätať si aspoň minimálne rozdiely medzi nimi, moc ti to nejde. Takmer okamžite ti je pridelené meno Kim (Chalet Girl) čo je v celku fajn. Na hore nájdeš obdobu našej prihlúplej jasnovskej lienky až na malý detail, že táto premáva z jednej hory na druhú, zmestí sa tam 100 ľudí a táto jednotka má pre zmenu aj dvojku. V interiéri je cestujúcim cesta spríjemňovaná pomocou diskofilných rakúskych pesničiek a niekedy sa sám seba pýtaš, z akého záhadného dôvodu niektoré poznáš. Večer sa ti rúti celé detstvo, keď v telke ide Harry Potter. Po nemecky. Nein!!! Keďže každé ráno vyrážaš ako prvý človek, musíš zdolať morgen chit-chat s pani domácou. Občas zostávaš udivený svojou schopnosťou aspoň približne odpovedať na položenú otázku. Viel Spaß, kričí za mnou. Danke, danke, wiedersehen teta, kričím ja. Ranná idylka. Ideš dole kopcom, tam ťa však samozrejme na ľade vyvalí, doska letí do vzduchu a ujo s lopatou opodiaľ na vás s úsmevom kričí že langsam slečna a pre istotu aj že easy.
Štatistické ukazovatele: 135 Pistenkilometer, milión zjazdoviek, prvý prach, 1 urvané viazko, 1 Rocky Leon a 1 šťastná ja
Čo však ale nasleduje nevyhnutne potom, je cesta vlakom domov. Sú 2 druhy cestujúcich: tí čo čušia a tí čo majú potrebu sa rozprávať. A keďže ja som mala doteraz vždy šťastie na tých pekne čušiacich, tak dnes sa na mne vyvŕšil celý svet. V Trenčíne nastúpim do vlaku, vyberiem si kupé s 1 ujom vo vnútri. Uložím sa, vytiahnem si knihu a v tom ujo začne svoj monológ. Ten prosím pekne trvá až do Žiliny a končí myšlienkou, že hovoriť treba veľa ale niekedy aj nie. 30 sekúnd (naozaj odstopované) je ticho a potom spustí znova! S pokriveným úsmevom sa dozvedám, že je z tiež Mikuláša, kde aj končí druhá polka monológu. Pointa je, že ujo každý deň behá 30-50km, kosti ho nebolia, hral basket, bol v Prahe, bol v Blave, behal vo Vajnoroch, je to likvidátor, je Balkánec, má syna, má vnukov, je právnik, má stiahnutú aplikáciu, ktorá mu ukazuje koľko nabehá v porovnaní s ľuďmi z celého sveta. Nie, naozaj ti ju ukážem a aj ty povieš, že som super. Z 310 tis ľudí je 4., v druhej súťaži 15., všetci ho poznajú, má veľa fans, ešte viac lajkov a najviac komentov, je super, všade behal (aj s Mišom aj Zuzkou aj jej otcom), zničil 5 párov topánok, europoslanci sú na hovno, v chate neposiela kisses ale hugs a áno aj fotí. Vraj mu hovoria že je fakt super, robí najlepšie fotky, vraj si k nim aj ľahne, proste to nevie každý pochopiť ten obraz a tú scenériu. Vnucuje mi mobil, nech si fotky pozriem. Pozerám. Že či nemám komentár žiadny. Vravím že ach áno krásne sú, naozaj že fasa, si super ujo, len už prestaň hovoriť prosíííííííííím! Berie mobil a každú fotku mi ešte raz okomentuje čo na nej je a v akej polohe bol pri jej fotení. Už fakt dosť ujo! Ja som človek výrečný ale toto prekonalo všetko. V živote som nepočula toľko slov pokope od jedného človeka ako teraz. Za celú cestu TN-LM som povedala max 30 slov z toho 15 uhm, 10 áno a možno 5 plnovýznamových slov, prikývla som asi miliardu na druhú krát a na tvári mala asi najblbší výraz aký človek dokáže v priebehu 3h produkovať. Never again! Budem sa tváriť, že som hluchá, nemá, hovorím len domorodou tasmánčinou alebo najlepšie všetko naraz!